Rozhodla som sa napísať tento príspevok, aby každý, kto si nájde čas a prečíta ho, pochopil, že agility robím z lásky a bez nátlaku.

Stretli ste sa už niekedy s tým, že musíte … ?

Určite áno. Musím umyť riad, musím chodiť do školy, do práce, musím. 
A ja ako tréner agility, musím mať dobré výsledky. Prečo? Lebo si ich žiada okolie. Nestačí agility milovať, nestačí, že to človek robí s láskou a s pochopením.
Tréner musí chodiť na preteky a vyhrávať. Najlepšie, keď vyhrávajú aj všetci členovia daného klubu. Potom sú všetci ostatní spokojní (alebo nespokojní).
Tlak, tlak a zase tlak…
Ja milujem agility, veľmi rada pracujem so “svojimi” ľuďmi a obzvlášť s deťmi, bez ohľadu na členstvo.
Na preteky chodíme preto, aby sme si otestovali, v čom máme ešte rezervy a čo je potrebné v tréningu sa doučiť.
Preteky vyskúšajú, či už psík pochopil prekážky, vedenie, povely…

Viem, že každý chce vyhrávať, ale snažme sa v prvom rade uspieť v kontakte so psom.

Aký bude výsledok? To nikdy nie je isté, ale keď je naša príprava dosť aktívna a veselá, podarí sa i čistý beh a príde víťazstvo.
Teším sa z toho ako to ľuďom ide, ako napredujú. Keď sa nezdarí, sme smutní. Zároveň vieme, že treba ešte viac trénovať, či zmeniť prístup k tréningu.
Okamžité výhry, bez prekonávania prekážok, ktoré k víťazstvu vedú, nás málo naučia.

Radosť po neúspechoch je oveľa väčšia.

A radosť z pohybu, z toho, že môžem niečo robiť a mám s kým, by mala byť ešte mnohonásobne väčšia.